Príroda v okolí obce

          Naše záhoracké borovicové lesy sa nachádzajú v krajine piesku, močiarov a borovíc. Veľa ľudí vábi predstava prítulnej i drsnej prírody vzdialených exotických krajín, a predsa vzrušenie,ktoré hľadáme tisícky kilometrov od našej vlasti nám často plným priehrštím poskytuje aj naša domovina.Stačí trochu fantázie, zmyslu pre krásu a chuť poznávať. Potom učarujú dojmy aj z tých najmenej známych zákutí. Jeden taký zaujímavý a málo známy krajinný útvar leží medzi pohorím Malých Karpát a riekou Moravou. Je to Záhoracka nížina. Málo kde na svete sústredila príroda vedľa seba na malej ploche toľko nápadných kontrastov ako práve na tejto nížine. Najstaršie lesy, ktoré tu rastú majú 300-400 rokov.

        Záhoracký les zvaný bor je najrozsiahlejší súvislý borovicový les na Slovensku. Borovica tu rastie na ploche 40 000 hektárov.Záhoracký bor má však aj ďalšie prvenstvo. Predstavuje aj najväčšiu plochu vytvorenú z viateho piesku na Slovensku. Keby sa dal všetok piesok naviaty medzi Moravou a Malými Karpatmi tvarovať do formy, taká kocka by bola vysoká 1,5 kilometra. Borovice robia krajinu na prvý pohľad nenápadnou. Mohutných borovíc sú tu milióny. Vyrastajú z hrboľatých priesypov, ale i z roviny plochej ako dlaň. Niekde sú stromy rovné ako svieca, inde zase borovice vytvárajú hustú spleť fantasticky tvarovaných korún ako kmeňov. Cez lesy sa často preháňajú lane, jelene, srny, diviaky a v povodí rieky Rudavy aj Daniele. Väčne tu počuť šum a praskot borovíc a z ihličia, cítiť omamnú vôňu živice. Vietor tu takmer neutícha. Niekedy je pokojný, inokedy sa búrlivo preháňa v podobe víchrice dosahujúcej rýchlosť až 120 km/hod. Ako listujeme v geologickej nížine zistíme, že materiál vytvárajúci presypy pochádza zo širokých plání pri rieke Morava. Vietor z nich vyvial piesok a nahromadil ho pri prirodzených prekážkach najčastejšie pri močiaroch alebo pri stromoch a kríkoch do dlhých a úzkych chrbtov. To bolo v štvrtohorách asi pred 100 000 rokmi. Bola to veľká rozsiahla púšť a pripomínala dnešné piesočné pobrežie morí. Vďaka neskoršiemu vlhkému podnebiu, ktoré v mladších štvrtohorách ozelenelo náveje piesku, nemá dnes Záhoracky bor ráz holej piesočnatej pustatiny. V priebehu posledných tisícročí sa tu vytvorila zalesnená zvlnená krajina. Sú obdobia, keď silné jarné vetry rozrúšajú aj ornú pôdu. Vietor za jeden deň vyveje na poli pôdu až po koreň plodín alebo mnohé zasype pieskom.

V 40.rokoch nacistická Wermacht hľadajúca v Európe priestory na cvičenie svojich vojsk pre boj Rommelovej armády v Afrike, si vybrala k tomuto účelu Záhoracky bor. Bolo to na veľkú škodu porastov, ktoré Nemci na veľkých plochách zničili. I napriek tomu sa dodnes zachovali veľké plochy nedotknutej prírody. Neodmysliteľnou súčasťou záhorackého borovicového lesa sú desiatky jazierok, močiarov i rašelinísk.

     Počiatočné dejiny obce sú zahalené rúškom, následkom chýbajúcich správ. Dejiny sa zachovali iba tradíciou a ústnym podaním starších občanov. Jestvovanie obce sa počíta asi od roku 1400 - 1450. Niektoré povesti udávajú, že už v rokoch 1470 - 1483 tu boli ovčiari a pred nimi v rokoch 1400 - 1450 drevorubači, ktorí si tu vybudovali studňu, podľa ktorej dostala naša dedina meno.